Ako som znovu objavila svojmu lyžiarskeho ducha
Na začiatku môže znieť pre niekoho prekvapivo, že som sa považovala za „lyžiarku“, avšak dni strávené na svahu mi to v mojej pamäti navždy zanechali. Spomínam si na časy, keď som bola lyžiarskou inštruktorkou, naučila som aspoň desiatku detí zlyžovať, pričom moje techniky s chrbtom dolu svahom zanechávali mnohých v úžase. Ady Hajdu, ktorý je známy svojím zmyslom pre humor, ma vtedy potešil mojím prvým Baylies, na čom som sa nesmierne zabavila. Zuzka Krónerová, spolužiačka zo svahu, výstižne podotkla, že by som sa mala zamyslieť nad svojimi radami. Kto by si pomyslel, že takýmto prístupom dokážem rozosmiať kolegyňu, no zároveň to považujem za znamenie, že lyžovanie nie je len o technike, ale o radosť a zážitkoch.
V mladosti som sa s radosťou schádzala so svojimi spolužiakmi, vždy som bola medzi prvými, ktorí vyšli na kopec. Pochádzala som z doby, kedy lyžiarska výstroj bola akousi módu. Môj posledný outfit bol od Mirka Nogu, a to bol pre mňa významný krok. Ľudia, ktorí ma doma poznali ako „pohybovo ľavú“, si často nevedeli predstaviť, že si užívam športovanie. Pre mňa to bola jedinečná šanca, ako sa zapáčiť učiteľom telocviku. No ironicky, každý krok bol pre mňa skôr mučením, než spôsobom, ako užívať si pohyb.
Čím viac rokov plynulo, tým menej som lyžovala. Kondícia ma začala opúšťať a bolesť kolien ma nielen odrádzala, ale aj spôsobila, že som sa svojich zimných radovánok bojazlivo vzdala. Spoločné lyžovačky so Šimečkovcami sa stali pre mňa náročným výkonom, najmä keď som sa musela poddávať ich často predčasným odchodom na svah. Zda sa, že lyžovanie pre mňa nakoniec nie je o športe, ale o snahe vyhnúť sa úrazom v zime. Mulieň úrazu, to je predsa hrôza, ktorú si mamičky dvojičiek nemôžu dovoliť. Tak som si s každým rokom skôr ako lyžovanie vybrala teplé víno v bufete pod svahom.
Po rokoch som sa ale pustila do lekcie. Vzala som svoje deti a zaplatila im za požičanie lyží a inštruktora. Aj tak som si stála dolu na svahu a len, tak som sa usmievala, keď ich lyžovanie začalo byť pre nich radosťou. Na moje prekvapenie, ani si to nedokázali pýtať znovu. Skončila som s pocitom, že som pre svoje deti vlastne neprehrala, no na druhej strane videla som ich, ako ma potrebujú, čo činili v praxi.
Keď som si v hlave znova vybudovala obraz lyžiarskych radovánok, uvedomila som si, že lyžovanie neznamená zas byť zmrznutá a utrápená. Naopak, je to o slobode, o pocite dýchania vo voľnej prírode. Každé pustené sa dolu svahom je ako únik z každodenných starostí a po dlhom čase som sa znova zamyslela nad tým, aké to je, keď srdce bije rýchlejšie od radosti. Rozžiarila som sa pri prežúrovaní a zistení, že lyžovanie a športovanie vôbec nie je len zimné muky.
Roky ma naučili obavy a zbavili ma strachu. Napriek všetkým ťažkostiam, ktoré súviseli so športom, som sa opäť vrátila na svah – tentoraz nie len ako inštruktorka, ale ako matka, ktorá vie, akú slobodu vo svahu zažíva. A tak sedím tu, s radosťou rozprávam o lyžovaní, s aureolou spomienok a úsmievom, ktorý nosím na tvári. Poznávanie lyžovania je ako lietanie, to je niečo naozaj úžasné a vzrušujúce. Ak sa teda aj nabudúce naskytne príležitosť, budem si zas vybraneť lyže – veď biosférické obdobie „Zima“ mi môže priniesť iba pozitívne emócie.